Blog Ivety Pospíšilovej: Kam sa podela Janka?
Ku koloritu piešťanskej železničnej stanice patrila niekoľko rokov. Najskôr nebola ničím výnimočná. Možno iba tým, že rozprávala po česky. Pracovala ako toaletárka. Aj v čase, kedy sa stanica rekonštruovala a kamenné WC nahradili búdky – toitoiky. Vďaka toaletárke boli čisté aj tieto provizórne. Po tom, ako sa stanica zaskvela novotou, zmenil sa aj prevádzkovateľ záchodov. Od mesta ich prevzal štátny podnik. Železnice. Pre Janku, ktorá zrejme nemala celkom v poriadku svoju administratívu, tu už nebolo oficiálne pracovné miesto. V tom čase sa začal lámať jej životný príbeh.
Ako som sa neskôr dozvedela, rozišla sa s priateľom, u ktorého v niektorej z blízkych obcí bývala. Ocitla sa na ulici. Pôvodne žila dlhé roky v Bratislave, kde aj pracovala ako upratovačka v jednej stavebnej firme. Nepohodla sa však s dcérami a z mesta odišla. Jej novým domovom sa stala železničná stanica v Piešťanoch. Kým bola ešte pri sile, pomáhala občas s upratovaním blízkeho reštauračného zariadenia, či toaliet. Dobre bolo, kým v ich malom priestore mohla aj prespávať. Keďže sa správala vždy slušne, získala si väčšinu personálu stanice. Chýbali jej však doklady, nemala ani trvalý pobyt, ostala fakticky bez finančných prostriedkov. Okrem drobných peňazí za občasnú výpomoc hlavným prostriedkom obživy boli dary pokladníčok, či pani z trafiky. Občas sa pri nej zastavili aj niektorí pravidelní cestujúci a priniesli desiatu, polievku, gastrolístok alebo cigarety.
Janka nikdy nechcela odísť prespávať do ubytovne pre ľudí bez domova Domum na Bodone. Argumentovala boľavou nohou. Ja si skôr myslím, že nemala rada veľkú spoločnosť a najmä, nechcela sa stotožniť so statusom, aký väčšina prisudzuje tým, čo ostali bez strechy nad hlavou. Narodila sa rovnako ako ja v znamení Rýb a my máme rady nezávislosť.
Janku som obdivovala ako hrdinku. Venovala som jej niekoľko mojich rozhlasových Zamyslení. Stala sa pre mňa obdivuhodnou najmä preto, lebo napriek svojmu často bezútešnému životu na stanici nikdy ho tam neukončila. Pritom za tie roky koľko žien alebo mužov v blízkosti Piešťan, niekedy ešte pri protihlukovej stene, ukončilo svoj život, alebo sa o to pokúsilo.
Na konci leta sa jej zrazu zhoršil zdravotný stav. Neliečené cievne problémy, ktoré sa už dávno prejavovali opuchom pravej dolnej končatiny, sa dostali do ďalšieho štádia. Bolesti a ešte väčší opuch. Vtedy sa k nej priznala jedna z dcér a mala si prísť po ňu. Janka sa veľmi tešila. Neviem, či sa k nej napokon dostala. O týždeň už bola na stanici späť. Nemala som odvahu spýtať sa jej, prečo.
Odvtedy to s Jankou išlo dolu vodou. Opäť sa na ňu „nalepili“ vraj kamaráti, okrem cigariet pribudol alkohol a po prvýkrát pred Vianocami si vystavila krabičku na mince.
Potom som ju dlho nevidela. Ja som necestovala a keď som pred troma týždňami prišla na stanicu s nejakým jedlom pre ňu, nebola tam. Na toaletách mi povedali, že ju odviezli do piešťanskej nemocnice. Vraj jej to zariadila nejaká dobrá duša.
Navštívila som ju na oddelení chirurgie. So slzami v očiach odkryla paplón. Z pravej nohy chýbalo predkolenie. Napriek tomu, opäť nemala zúfalú náladu. Do nemocnice ju vraj museli odviezť tak trochu aj násilím. Vraj keby ju boli nechali preväzovať si počas dlhej a tuhej zimy boľavú nohu na wckách, nemuselo to takto dopadnúť. K tomu sa ťažko vyjadriť.
Navštívila som ju v nemocnici ešte raz, aby som jej doniesla nejaké oblečenie. Pomohla aj jedna zo zdravotných sestier na oddelení. Janku totiž mali previezť do Bratislavy, nakoľko tam podľa rajonizácie patrí. V tomto meste totiž mala posledné trvalé miesto pobytu.
Nechala som jej vizitku, aby sa mi ozval ten, kto jej prevoz zariadil. Nevedela totiž kam ide a nepovedali mi to ani na oddelení. Mesto o jej prípade vôbec nevedelo a charita do aktivity v nemocnici tiež nebola zapojená .
Janka tak trochu teda zmizla, ale nie celkom. Ak teda niekto vie, kam sa v Bratislave podela, dajte mi, prosím vedieť na mail pospisi@gmail.com. Rada by som ju opäť navštívila a povzbudila. Vopred ďakujem. Verím, že Janka napreduje, že posilňuje ľavú nohu a učí sa chodiť s barlami.
Text: Iveta Pospíšilová Jon Tyson