Aj Piešťany majú hrdinov Slovenského národného povstania

Z celého Považia sa do Slovenského národného povstania zapojili len vojenské posádky z Trnavy, Žiliny a Piešťan. Tunajších vojaci vytvorili najsilnejšiu a jedinú plne motorizovanú povstaleckú jednotku. Dostala meno po ich veliteľovi Ivanovi Haluzickom (na titulnej fotke). Svoj život v SNP nasadil aj dôstojník Vojtech Ábel, ktorému v roku 2016 udelil primátor titul Čestný občan mesta Piešťany in memoriam.

Po večernom rozhlasovom prejave ministra národnej obrany generála Čatloša, v ktorom 29. augusta 1944 ohlásil príchod nemeckých jednotiek na Slovensko, príslušníci piešťanskej posádky neváhali. Už o tri hodiny neskôr opustila ich automobilová kolóna kasárne.

Približne 400 mužov sa pod vedením Ivana Haluzického vydalo smer Havran a potom do hôr v okolí Radošiny. Veliteľ piešťanskej posádky organizoval protinacisticky zmýšľajúcich vojakov už niekoľko mesiacov.

Lietadlá však museli nechať na letisku. Podľa niektorých zdrojov mali nedostatok paliva. Preto sa pár dní po začiatku SNP dostali do rúk nacistom, ale už 18. septembra bola časť z nich zničená vďaka náletu 1. československého samostatného stíhacieho leteckého pluku, ktorý prišiel na pomoc povstalcom zo ZSSR.

Podľa mestskej kroniky začal nálet nízkym preletom. Posádky siedmich stíhačiek so znakom červenej hviezdy strieľali na lietadlá na zemi z guľometov a zhadzovali zápalné pumy.

Útok si vyžiadal aj civilnú obeť. Guľka zasiahla robotníka Anzela Julínyho, ktorý sa vracal z práce domov po Kláštorskej ulici. Zostali po ňom dve deti.

Odchodu piešťanskej posádky do Slovenského národného povstania sa podrobne venuje historik Balneologického múzea Imricha Wintera Andrej Bolerázsky v knihe s názvom Trnava a SNP, ktorú verejnosti predstavia v piatok 30. augusta v Západoslovenskom múzeu v Trnave.

Do bojov sa piešťanský prápor pomenovaný po svojom veliteľovi zapojil už 31. augusta pri Hronskom Beňadiku a Zlatých Moravciach. „Potom prehradzoval vstup do tiesňavy Malého Šturca pri Čremošnom. Od 10. 9. 1944 sa zúčastnil na ťažkých bojoch pri výšine Atillova hrobka (severne od Martina) a pri Sučanoch,“ píše Peter Šumichrast v článku venovanom životným osudom Ivana Haluzického.

V Piešťanoch zatiaľ nacisti stupňovali prenasledovanie židovského obyvateľstva. Smrť hrozila všetkým, ktorí ich ukrývali.

„Táto trestná sankcia má svoj výsledok, lebo ešte ukrytí Židia sa sami zväčša prihlasujú. Zaistenie Židov prevádza Hlinkova garda,“ zaznamenal hrozivú atmosféru tohto obdobia kronikár.

Kúpeľné mesto bolo oslobodené 4. apríla 1945 rumunským a sovietskym vojskom. Ivan Haluzický sa stal veliteľom tunajšieho leteckého pluku.

Keďže po prevrate v roku 1948 nesúhlasil s politikou komunistickej strany, v septembri 1950 ho zatkli a uväznili. Neskôr pracoval v Správe vodných tokov a kanalizácií v Piešťanoch.

Svojej rehabilitácie v období Pražskej jari sa nedožil. Zomrel 3. novembra 1965. Pochovaný je v Piešťanoch, na cintoríne na Bratislavskej ceste.

Svoj život v povstaní nasadil aj dôstojník a čestný občan mesta Piešťany Vojtech Ábel. V medzivojnovom období vynikol ako špecialista technickej zbrojnej služby československej armády.

Po vzniku Slovenského štátu pracoval na ministerstve obrany, ale potom sa zapojil do prípravy Slovenského národného povstania. Organizoval presun materiálu a pohonných hmôt do Banskej Bystrice, neskôr pôsobil ako prednosta automobilovej služby Vojenskej obrannej oblasti 1.

Po porážke SNP sa zúčastnil ústupu do hôr, bol zajatý Nemcami, ale podarilo sa mu ujsť. Napokon bol na základe udania susedov zatknutý doma v Piešťanoch príslušníkmi Hlinkovej gardy. Po neľudských výsluchoch ho uväznili v koncentračnom tábore Mathausen a krátko pred koncom vojny popravili.

Text: Martin Palkovič Zdroj: Výstava Vo vzduchu i na zemi/Balneologické múzeum I. WIntera, Kronika mesta Piešťany Foto: Foto: Archív Balneologického múzea I. Wintera