Yaro M. Kupčo objavil na Klondiku pravú divočinu

V dobe, keď vďaka digitálnej technike fotí už skoro každý, je fotografov ako on iba hŕstka. Volajú ho slovenský Ansel Adams a na Aljašku, kde jeden z najvýznamnejších autorov krajinnej fotografie 20. storočia často fotil, sa v septembri minulého roka vydal aj Yaro M. Kupčo. Fotografie z tejto cesty prezentuje na výstave s názvom Putovanie Aljaškou a Yukonom. Jej slávnostné otvorenie sa uskutoční v nedeľu 14. mája o 18.00 h v Kursalone.

Asi každý, kto v detstve čítal knihy Jacka Londona, túžil navštíviť Klondike, je to aj váš prípad?

Vyrastal som na knihách. Okrem klasických mayoviek a verneoviek to bol aj Jack London a jeho Biely tesák a Volanie divočiny. Čítal som to asi desaťkrát. Človek ako dieťa sníva a teraz som si povedal, že tie sny si treba splniť. Naskytla sa takáto možnosť, tak prečo ju nevyužiť?

Výstava má podtitul Ako som ryžoval zlato na Klondike. Mali ste šťastie, našli ste niečo?

Táto oblasť je stále veľmi bohatá na zlato. Zlatá horúčka v roku 1896 – to bolo asi najväčšie masové sťahovanie ľudí. Zlata je tam dodnes stále veľa. Buď sa doluje v povrchových baniach alebo ho ryžujú zlatokopi – kúpia si pozemok na zlatonosnom potoku a ryžujú klasickým spôsobom.

Bol tam jeden chalan z Prešova, ktorý v zime jazdí na kamióne v lete ryžuje zlato. A potom sú tam ešte také atrakcie pre turistov. Dostal som panvicu a hodinku som sa hral potoku.

A výsledok?

Päť maličkých kúskov – to sú takzvané zlatinky, veľké ako hrot špendlíku. Má to cenu asi pár centov.

Uvidíme toto zlato na vystavených fotografiách?

Je to také smiešne množstvo, že to nejde aplikovať ani na fotografie. A stále sa držím zásady, že zahraničné fotky nechávam čiernobiele. Hory nemusia byť tónované zlatom, je to pekné aj čiernobiele. Zlato dávam hlavne na políčka, kôpky sena, na staré Slovensko.

Našli ste v Yukone a na Aljaške ešte tú pravú divočinu?

Videl som napríklad Dawson City – hlavné mesto zlatokopov. V čase zlatej horúčky malo asi 45-tisíc obyvateľov, dnes ich je okolo 1000. Tam je to stále tak, ako to poznáme z filmov. Majú zakázané stavať výškové budovy, stále sú tam prašné cesty. Keď tam idete v lete, máte prach všade, keď prší, ste po členky v blate. V baroch sú stále lietajúce dvere… Snažia sa uchovať ráz Dawson City tak, ako to bolo pred sto rokmi.

Na Aljaške žije raz toľko medveďov ako ľudí, takže tá divočina je tam stále zachovaná. Mali sme možnosť vidieť losy aj orla bielohlavého. Na jednej strane ľudia prírodu ťažbou zlata brutálne znečisťujú, napriek tomu príroda nad nimi stále víťazí.

Denali highway je 300 kilometrov dlhá prašná cesta, v niektorých miestach sa dve autá ledva vyhnú, ale sú z nej vidieť nádherné 4-tisícové štíty. Ja som nemal príliš dobré počasie, ale za mnou išiel Švajčiar, ktorý spravil 2600 záberov. Kde sa pozriete, môžete fotiť.

Čo všetko ste videli?

Navštívil som národné parky, najmä Denali, kde je najvyšší štít na Aljaške Mount McKinley, aktuálne sa už volá Denali – to je indiánsky výraz, znamená to veľký. Najbližší kopec je o 1000 metrov nižší, takže Denali naozaj vyniká. Potom tam boli ďalšie, či už národné alebo štátne parky. Leteli sme aj do  Wyomingu a Montany, tam je Yellowstone – prvý národný park na svete, rozlohou podobný západnému Slovensku.

Ste známy tým, že na jedno miesto musíte ísť viackrát, aby ste boli spokojný so svetlom. Ako to bolo na v tomto prípade?

Tak tam sa niečo také nedá robiť. Preto namiesto obvyklých 40-50 fotiek vystavujem len pätnásť. Mal som trochu smolu. Fotil som na obvyklý film, ktorý považujem za dobrý, ale nedopadol dobre. Zrejme sa poškodil pri skenovaní, pri leteckých kontrolách, pretože som absolvoval veľmi veľa letov.

A aký fotoaparát ste si zobrali na túto cestu?

Používal som fotoaparát na zvitkové filmy, kde políčko nie je 6×9 cm, ale 6×4,5 cm. Je to stále trikrát väčšie než kinofilm. Ja hovorím, že to je taký cestovný foťák, ale pre niekoho by to bolo asi nepredstaviteľné, ak by sa tam s tým motal.

Všetky vystavené fotky sú čiernobiele, prečo?

Ja musím fotiť, keď je slnko. Farebnú fotku urobíte aj bez slnka – je tam dajme tomu modrá, červená, zelená, ktoré sú jasne odlíšené a vyznejú. Na čiernobielej fotke mám modrú, červenú aj zelenú ako tmavú. Tiež musím hľadať niečo iné, nejakú štruktúru a hru svetla a tieňa, a preto som aj odkázaný na to slniečko.

V dobe, keď mobilné telefóny vytláčajú aj digitálne foťáky, vy stále využívate klasickú fotografiu. Čo všetko predchádza tomu, aby mohli byť vaše fotky vystavené?

V prvom rade je dôležité nájsť si objekt a potom aj správne miesto, odkiaľ fotím. Musím si zobrať správny film, vybrať správny filter. V čiernobielej fotografii sa používajú farebné filtre na zdôraznenie alebo potlačenie určitých farieb. Vývojky si pripravujem sám, namiešam si ich podľa toho, čo potrebujem k danej téme. Nasleduje klasický postup – vyvolanie, prerušenie, ustálenie, vypranie.

Dôležité je dodržiavať časy a teplotu chemikálie. Potom sa robia kontaktné kópie. Položím film na papier a osvetlím ho. Na základe toho si vyberiem zábery, ktoré uznám za vhodné zväčšiť. Z toho urobím kópie veľkosti 13×18 cm a z nich vyberiem už len dve, z ktorých budem robiť výstavné zväčšeniny a z tých dvoch zväčším len jednu, lebo tá druhá sa mi nepáči.

Používam klasický barytový papier. Fotku musím vypnúť na skle, aby bola lesklá a hladká. Výroba jednej fotky komplet trvá asi štyri dni.

V Kursalone vystavujte iba zopár fotografií, ale návštevníci vernisáže budú môcť vidieť aj ďalšie.

Vernisáž je v nedeľu, budem premietať asi 150 diapozitívov z tejto cesty a rozprávať o nich. Bude to vlastne cestovateľský večer, spríjemní ho Fanosuite a všetci sú srdečne vítaní.

Pýtal sa: Martin Palkovič Foto: Archív Y. M. K.