Yaro Kupčo: Najradšej mám cesty, po ktorých ešte nikto nešiel

S Yarom sme sa stretli  na jeho najnovšej vernisáži v piešťanskej Galérii Fontána. Práve predstavoval novú kolekciu fotografií z Tatier. A hoci už roky býva v Piešťanoch, neustále ho to ťahá do hôr. Aj z mesta má najradšej park. Láska na celý život.

V akom období vznikali fotky na vašu výstavu?

Fotky som robil asi 14 rokov. Fotím na veľký alebo stredný formát klasickým starým foťákom. Fotky robím v tmavej komore, takže zachovávam autorský proces od začiatku do konca. Už pri štítoch Álp som využil čiernobielu techniku, preto aj Tatry sú čiernobiele. Zdá sa mi, že takto dostávajú ideálnu podobu. Iné je to pri krajinkách alebo snopoch sena, kde jednotlivé fotografia dotváram aplikovaním zlatej farby. V takom prípade ide o akési oteplenie prostredia a ozvláštnenie celkovej atmosféry.

Vašou srdcovkou sú najmä tatranské štíty. Bolo ťažké sa rozhodnúť, ktoré fotografie vybrať?

Myslím si, že Vysoké Tatry poznám veľmi dobre. Samozrejme, tie najznámejšie štíty ako Gerlach, Kriváň, Slavkovský alebo Lomnický sú známe každému. Skôr som sa zameral na tie, ktoré nie každému hneď rezonujú. Máme tu napríklad Východný štít nad Železnou bránou. Štát s takýmto zvláštnym názvom skutočne existuje. Dal som mu prednosť pred známymi štítmi a nafotil som ho.

Ako vzniká vaša fotka?

Proces tvorby fotografie sa začína hľadaním vhodného miesta a uhlu, z ktorého záber vytvorím. Potom musím zistiť, kedy je najvhodnejšie svetlo. Bez ideálneho svetla by som nenafotil nič. Stáva sa, že treba prísť skoro ráno, lenže vtedy môže byť svetlo difúzne alebo je, naopak, veľmi ostré. Pôsobí tam veľmi veľa vplyvov. Raz je pri štíte oblak, inokedy jasná obloha. Je na fotografovi vystihnúť najlepší okamih.

Koľko záberov je potrebných na to, aby vznikla menšia výstava?

Najskôr som vyberal z niekoľkých tisícov záber. Počet fotografií som prísnym výberom zúžil na päťsto a z nich som spravil osemdesiat veľkých fotografií. Až z nich na túto výstavu putovalo dvadsaťtri kúskov.

Vyprofilovali ste sa ako fotograf – krajinkár. Často vás prirovnávajú k americkej legende krajinnej fotografie Anselovi Adamasovi. Je vám inšpiráciou?

Spomínam si, že keď som po prvý raz uvidel jeho o tvorbu, vypadli mi oči. Viem, že jeho úroveň nikdy nedosiahnem, ale snažím sa, aby som sa k nej aspoň čo najviac priblížil. V oblasti prístupu k fotografii a technike je to môj jediný vzor. Obdivujem tú poctivú remeselnú prácu, tú poctivosť, s akou dokázal zachytiť prírodné krásy krajiny. Technická dokonalosť jeho fotografií je ťažko dosiahnuteľná.

Máte aj iné vzory?

Priznám sa, že nepoznám veľa fotografov – Plicku, Martinčeka a Fialu. Neštudujem ich. Áno, človek by mal hľadať inšpiráciu aj u druhých, ale nechcem kopírovať. Uvedomujem si, že by som sa mohol od nich mnoho vecí naučiť, ale zase možno by som závidel, že to neviem robiť tak ako oni. Preto si hľadám a razím svoju cestu.

Ste známy odporca digitálnej fotografie. Skúšali ste ale preniknúť napríklad do tajomstva sociálnych sietí?

Keď na Slovensko prišiel Facebook, kamarátka mi vytvorila profil. Po týždni som zabudol heslo a odvtedy som tam nebol.

Ako vnímate Piešťany ako fotograf a ako ich dlhoročný obyvateľ?

Piešťany nefotím. Spravil som dve fotografie. Prvá je klasická platanová aleja pri hoteli Thermia Palace. Druhá snímka vznikla úplne náhodne. Prišla ku mne fáma, že tieto stromy majú vyrúbať, tak som vzal foťák a spravil niekoľko záberov.  Na druhej fotografii sú stromy On a ona pri kúpalisku Eva. Piešťany vnímam ako miesto a mesto, kde žijem rád a som tu spokojný. Je to mesto, ktoré si ale do záberov vyberá množstvo fotografov a to ma neláka. Túžim objavovať nové miesta.

Vidieť vás v parku pod stromami. Tam nie je inšpirácia?

Park, hm. To je podľa mňa už kus lesa v meste, preto mám tak veľmi rád Piešťany. Takéto pohodové miesto, kde sa veľmi ľahko pohybujem na vozíčku… Ale žiadna fotografická inšpirácia tam nie je. (úsmev)

Máte silný vzťah k prírode. Ako vnímate súčasné systematické rúbanie lesov?

Moja rodina vlastní pod Kriváňom časť lesov. Prastarý otec tam chodieval ešte ako osemdesiatpäťročný kosiť lúky, takisto ťažiť v lese a vysádzať nové stromy. Drevo zvážali na koňoch. Teraz sa zváža nákladiakmi, ktoré celý terén zničia. Som presvedčený o tom, že by sme sa o lesy mali starať ako naši starí rodičia.

Portréty nerobíte, lebo sa držíte zásady Indiánov: Fotografia kradne ľuďom dušu.

Mne sa páči práca, ktorú spravil Martin Ričány (Projekt 365 tvárí z Piešťan, pozn. red.), pretože sám by som na také niečo nemal síl. Oslovovať a presviedčať toľkých ľudí by ma skôr unavilo ako tešilo. Krajinu predsa len presviedčať nemusím. (smiech) Čo ma hnevá, je to, že dnes ľudia fotia aj bez toho, aby vás vôbec oslovili. Zakrádať sa za niekym a prenasledovať ho s fotoaparátom – to už je o strate úcty k súkromiu človeka.

Pred pár rokmi ste absolvovali cestu po juhozápade USA. Cestovali ste aj po známej Route 66, po ktorej putovali aj beatnici. Neskôr ste v spolupráci s básnikom Mariánom Hatalom urobili zaujímavý projekt s básňami beatnikov a fotografiami. Plánujete niečo podobné aj so slovenskými básnikmi?

To bola len akási epizóda. Takéto multimediálne dielo už nie je celkom moja parketa, necítim sa tam doma. Skôr to bola náhoda. Z cesty som bol veľmi nadšený, navštívili sme v San Franciscu štvrť, kde dodnes žijú členovia hnutia hippies. Sú už síce starí a skomercionalizovaní, ale duch hippies je tam ešte stále prítomný.

Študujete si miesta, kam vyrazíte?

Bol som na Korzike s kamarátom, ktorý si naštudoval bedeker a my sme na tom malom ostrove najazdili viac ako 1 200 kilometrov. (smiech) Šiel podľa toho, čo si naštudoval. „Jaro, tam sú megality, tam musíme ísť,“ presviedčal ma. Tak sme sa predierali húštinou, po tristo metroch sa pred nami objavila lúka s desiatimi kameňmi. V bedekri to ale opísali ako Stonehenge. Odvtedy pri cestách improvizujem.

Podarilo sa vám takto objaviť nové miesta alebo pohľady na opozerané krajiny alebo štíty?

Spomeniem napríklad Kriváň. Vo Východnej sú dve drevenice a spred jednej fotí každý. Dal som si tú námahu a prešiel k druhej, ktorá je o tristo metrov ďalej, a spravil záber odtiaľ. Čudujem sa, že doteraz tak nikto neurobil. Z tohto miesta som ešte fotografiu nevidel. Niekedy stačí naozaj len trošku poblúdiť a človek natrafí na niečo výnimočné.

Plánujete teraz nejakú cestu za fotografiami?

Zvažujem pobaltské krajiny. Ešte pred pár rokmi ma to tam neťahalo, ale rád by som nafotil najvyšší kopec, ktorý má iba 200 metrov a najširší vodopád v Európe – má výšku 1 meter, ale šírku až 150 metrov.

Text: Rasťo Piovarči Foto: Archív Y. M. K.