Po stopách plaveckých talentov Martiny Hrdinovej
Jeden z jej prvých plaveckých pokusov nedopadol najšťastnejšie a začala sa topiť. Do bazéna ju odvtedy až do šiestich rokov nikto nedostal. Lenže plávanie mali v rodine, a tak predsa len dala vode druhú šancu. Strach vystriedalo nadšenie a Martina Hrdinová plávala za úspechom.
Kto ťa nakoniec presvedčil, aby si nabrala odvahu a naučila sa plávať?
Mama plávala, teta tiež a babka bola trénerka. Nemala som veľmi na výber, ale paradoxne ma na plávanie vzal otec, zarytý futbalista. Vtedy sa skončil môj strach z vody. Cez prázdniny sme mávali tréningy ráno a po skončení sme zostali na kúpalisku až do večera. Takto to bolo aj cez školský rok. Pokiaľ sme mohli, boli sme stále v bazéne.
Po prvý raz si bodovala ako desaťročná. Kde to bolo?
Bolo to na majstrovstvách Slovenska v Prešove v žiackej kategórii C. Získala som tretie miesto. A to ma motivovalo trénovať usilovne ďalej.
Čo považuješ za svoje najväčšie úspechy?
Prvé úspechy ma posunuli vpred, vyhrávala som potom aj v starších žiackych kategóriách, aj ako juniorka a seniorka. Na tréningoch sme boli skvelý tím, bola to moja druhá rodina. Podarilo sa mi vytvoriť tri žiacke a juniorské rekordy – na 50 metrov delfín a 100 metrov polohový pretek.
K prekonaniu seniorských rekordov nám v štafetách pomohla Martina Moravcová, s ktorou sme plávali a, samozrejme, zvíťazili… (úsmev)
Bola pre teba Martina Moravcová vzorom?
Určite. Dosiahla krásne úspechy, ktoré len ťažko niekto prekoná. O takejto ceste sme snívali aj my.
Aká bola vtedy medzi vami konkurencia a aká je dnes?
Dnes je medzi mladými plavcami stále veľká rivalita, pretože každý chce vyhrávať. Časy sa hýbu dopredu vďaka moderným tréningovým metódam. Tréneri majú lepší prístup k informáciám, technika
plávania sa neustále zlepšuje, taktiež pretekárske plavky robia svoje. Plávanie ako šport sa dostal oveľa viac do povedomia ľudí, preto aj záujem detí veľmi rastie.
S plaveckým tímom si precestovala celý svet. Nemrzelo ťa, že tvoji rovesníci trávia čas vonku a ty v bazéne?
Krízy patria k športu. Najmä v puberte, keď som šla v piatok večer uťahaná z tréningu domov a kamaráti boli vonku. Bolo ťažké si to v hlave usporiadať, ale hovorila som si, že keď som sa raz na plávanie dala, chcem v ňom pokračovať.
Na gymnáziu si mala individuálny študijný plán. Zmaturovala si na jednotky a potom si odcestovala na štúdium do USA. Chceli ťa viaceré univerzity.
Nakoniec som mala to šťastie, že som dostala ponuku zo SMU v Dallase, kde študovala aj Martina Moravcová. Mala som tam isté zázemie. Dostala som plné atletické štipendium, čo bolo v tom čase asi 30-tisíc dolárov na rok. Doslova som si vzdelanie odplávala na univerzitných majstrovstvách USA a iných univerzitných pretekoch. Konkurencia je tam silná, pretože plávajú aj olympionici. V decembri 2005 som začala mať problémy s vysunutou platničkou, ale aj napriek tomu som stále trénovala a pretekala. Až keď bola bolesť neznesiteľná, musela som sa rozlúčiť s vrcholovým plávaním. Našťastie, tréner moje rozhodnutie rešpektoval.
Ako dlho si vydržala bez vody?
Štyri roky trvalo, kým sa moja chrbtica ako-tak vrátila do normálu. Chodila som na rehabilitácie a začala cvičiť power jogu, pri ktorej som zostala dodnes. Bol to dlhodobý proces a dostal ma opäť do vody, hoci už nie ako pretekárku, ale ako trénerku plávania.
V bazéne mávate naraz väčšiu skupinu detí. Nemáš strach?
Prvé hodiny výcviku boli pre mňa náročné. Zvládnuť malé deti v bazéne je obrovská zodpovednosť. Časť detí je vystrašená a plače. My, tréneri, sme tam na to, aby sme im pomohli toto všetko prekonať.
Dokážeš hneď na prvom kurze rozpoznať talent?
Sú deti, ktoré si na prvej hodine ľahnú na vodu a pekne splývajú, ale sú aj také, ktorým to trvá tri mesiace, posunú sa ďalej do prípravky a zdokonalia sa až na pretekárov. Mali sme dieťa, pri ktorom to vyzeralo tak, že nedokončí výcvik a už stihlo získať medailu na majstrovstvách Slovenska. To bývajú veľké a milé prekvapenia. Veľmi záleží aj na trpezlivosti rodičov.
Dôležitá je ale taktiež osobnosť trénera…
Závisí to aj od jeho skúseností. Tréner je z veľkej časti psychológ. Sú deti, ku ktorým treba pristupovať citlivejšie a, naopak, sú takí, ktorí očakávajú zvýšenie hlasu a potom podávajú výkony.
V Piešťanoch pôsobia dva plavecké kluby. Aké máte vzťahy?
Každý sme si našli svoj priestor, robíme rozličné aktivity. Momentálne majú záujem o plávanie väčšie masy detí, preto je pre mesto veľkým šťastím, že sú tu dva kluby. Už teraz nám nestačia kapacity, chýba nám napríklad výukový bazén.
Pôsobíš ako viceprezidentka Asociácie športových klubov Piešťany a si aj členkou športovej komisie mesta. Budeš hľadať možnosti na realizáciu takého bazéna?
Bola by som rada, ak by sa podarilo začať s výstavbou mestskej plavárne, ktorá by slúžila obyvateľom Piešťan i športovým klubom. Samozrejme, treba zlepšiť podmienky aj pre ďalšie športy, ktoré v Piešťanoch máme, nech čo najviac detí a ľudí všeobecne športuje.
O Piešťanoch hovoríš, že sú úžasné. Máš obľúbené miesta, kam chodíš?
Piešťanský park – to je slovenský unikát. Chodia sem ľudia z blízkeho aj ďalekého okolia, aby sa v ňom mohli poprechádzať a oddýchnuť si. Pre rodiny s deťmi je to ideálny priestor. Keď som jazdievala na kolieskových korčuliach, fascinoval ma kolookruh okolo Sĺňavy a, samozrejme, Lodenica a Siesta pláž.
Martina Hrdinová
– absolventka Southern Methodist University a City University of Seattle
– 81-násobná majsterka SR v rôznych plaveckých kategóriách a disciplínach
– držiteľka deviatich slovenských rekordov (žiacke a juniorské rekordy v individuálnych disciplínach, seniorské v štafetách)
– obsadila 9. miesto na juniorských majstrovstvách Európy a 11. miesto na seniorských majstrovstvách Európy
– šťastná mama dvojročného Miška
– trénerka a člen výkonného výboru ŠPK Kúpele Piešťany
– člen výkonného výboru AŠK Piešťany
– lektorka power jogy
Text: Rasťo Piovarči Foto: Martin Palkovič