Blog Tomáša Blahutu: Východ slnka na Marháte
Je skoré ráno a hodiny ukazujú čas 2:00. Popri hlave vyzváňa nepríjemný, ale zato zobúdzajúci budík. S nechuťou vstávam z postele a pozerám sa von oknom. Po večernej búrke sa na uliciach ešte držia mláky a stále akosi pokvapkáva. Myknem hlavou a idem sa poľahky najesť, pretože dnes sme si s kolegovcami naplánovali nočnú cestu bicyklom do výšin Marhátu, aby sme prvýkrát mohli zastihnúť východ slnka z jedinečného miesta.
Stretávame sa v Moravanoch nad Váhom, zapíname svetlá na našich tátošoch a začíname ťahať smerom na Výtoky. Počas cesty musíme korigovať naše rýchlosti, pretože z lesov sa na cestu stále valia pomenšie prúdy vody a nechceme byť zasvinení hneď na začiatku. Po určitom čase sa zastavujeme na rozdvojke, kde jedna z ciest smeruje k rozhľadni na Marháte. Už sme sa na ňu štverali niekoľkokrát, tak sme vedeli, aké stúpanie nás čaká.
Pedálujeme, pedálujeme, no síl akosi niet. Ešte stále v polospánku sa predierame tmavým lesom, kde sa raz za čas niečo mihne a zašuchoce. Troška adrenalínu na povzbudenie. Míňame jednu zákrutu za druhou, nadmorská výška neustále rastie a s občasným hromžením neprestávame. Ako si tak ideme lesnou krajinou, štve nás jedna vec. Konkrétne pozostatky po vyrúbaných stromoch a redší les. Ťaží sa stále a podľa nás akosi moc, no nie sme lesníci a nevyznáme sa do toho. Ako sa už blížime k odľahlým Jelením jamám, pozastavíme sa pri dvoch-troch výhľadoch na nočné okolie Piešťan, kde celé mesto tvrdo spí. Len my sa terigáme kdesi preč.
Konečne sme sa, aspoň na chvíľu, zbavili ustavičného stúpania a dorazili sme pomedzi budovy na Jeleních jamách. Prefrčíme, nech nikoho náhodou nezobudíme a máme pred sebou posledný úsek cesty. Nepríjemný strmák až k rozhľadni. Akosi teraz nás chytila najnegatívnejšia nálada a najradšej by sme to otočili. Ale už sme blízko.
Je takmer 5:00 ráno a zamykáme si bicykle pod rozhľadňou (pre istotu, človek nikdy nevie). Zdolávame jedny schody, druhé a tretie a sme tam. Rozbaľujeme veci, jeme a čakáme na vytúžený východ slnka. A ten aj prichádza. Zaslúžená odmena. Pofotíme, zaznamenáme a užívame. Popri relaxe a oddychu „tam hore“ nás bičuje nepríjemný vetrík, no dá sa vydržať. S ďalekohľadmi pozorujeme krajinu pod sebou a hľadáme prvé ranné vtáčatá. Po dvoch príjemne strávených hodinách na samom vrchu zliezame a putujeme naspäť. Ale predtým sme, ako býva zvykom, zanechali odkaz v maličkej knižke ukrytej v kapse na zelenom kríži. Niekedy je zaujímavé čítať odkazy návštevníkov, tak sme sa s tým našim trošku vyhrali.
Cesta domov nezabrala veľa času. Dolu kopcom sme prefrčali ako ranný rýchlik do Bratislavy a po príchode do ranných Moravian začíname (konečne) pozorovať ľudí utekajúcich do obchodov, pekární a hockde inde. Spokojní, no predsa unavení zhodnotíme, že sa oplatilo a hľadáme svoje postele.
Odporúčame, východ slnka na Marháte je niečo iné ako ho sledovať z obloku. Len nebuďte leniví!
Text a foto: Tomáš Blahuta