Blog Nøemi Kulikovej: Prečo som si na trištvrte roka „odskočila” z domu
„Fúha, to musí byť ťažké,” reakcia, ktorej sa mi naskytne takmer vždy pri zmienke o tom, že pracujem (teda vlastne dobrovoľničím, ale k tomu sa dostanem o chvíľku) s ľuďmi s duševnými a osobnostnými poruchami. Lež, odpoviem vždy rovnako, s jemným náznakom úsmevu: „Nie, vlastne ani nie.”
Aj ja som ešte minulý rok patrila do tej žalostne populárnej skupiny čerstvých maturantov ‚netuším čo so životom po strednej‘. Našťastie, keďže som už mala ako také medzinárodné skúsenosti, bavilo ma cestovanie a nejaký čas dozadu som sa dozvedela o možnosti Európskej dobrovoľníckej služby (EVS), povedala som si – prečo nie teraz.
Aby som vás uviedla do obrazu, EVS je jednou z kľúčových akcií Erasmu+, ktorej podstatou je podpora mobility a dobrovoľníctva mladých ľudí v niektorej z európskych alebo iných partnerských krajín. No a moju pozornosť si získal práve 9-mesačný projekt v oblasti duševného zdravia v španielskej Zaragoze. Po úspešnom absolvovaní výberového konania, ktoré nebolo (ani zblízka) ani z ďaleka jednoduché, som si v novembri zbalila zásoby horaliek, skočila sa srdcervúco rozlúčiť na úrad práce, dala zbohom svojej angličtine a celá nedočkavá nasadla na lietadlo.
Po prvých chaotických a občas frustrujúcich dňoch snaženia sa zorientovať v cudzom prostredí, úsilia naučiť sa nové užitočné slovíčka ako napr. „mravci a deratizátor” a dokupovania zimného oblečenia (lebo aj v Španielsku sa dá zamrznúť), som si svoj nový spôsob života postupne obľúbila.
Väčšinu pracovného času trávim vo voľnočasovom centre (Club Social) patriaceho organizácii Ramón Rey Ardid, ktorého hlavným cieľom je zlepšiť kvalitu sociálneho života týchto často marginalizovaných osôb prostredníctvom rôznych aktivít ako napr. varenie, divadlo, filmový klub, šport, tvorivé dielne atď. Počas nich asistujeme spolu s mojou tureckou spoludobrovoľníčkou ostatným pracovníkom a dobrovoľníkom centra a taktiež máme svoj priestor na vedenie našich vlastných workshopov.
Nejedná sa teda o žiadnu nemocnicu a oveľa viac než hlboké psychologické a zdravotnícke znalosti je potrebná kreativita, pozitívny prístup a motivácia sa učiť a pracovať so znevýhodnenými skupinami. Inými slovami, hneď od prvého dňa, kedy som sa zmätene snažila rozoznať, kto je zamestnanec a kto vlastne klient centra, som si uvedomila, že mojou hlavnou náplňou práce bude jednoducho povedané zabaviť seba a ľudí okolo mňa.
Okrem toho tiež navštevujeme rezidenciu pre seniorov, kde pomáhame sociálnym pracovníkom s tvorivými dielňami a neraz odpovedáme deduškom na ich vskutku zaujímavé otázky o našich krajinách (napríklad, či máme medzi Slovenskou a Českou republikou múr).
Pomimo každodenných aktivít, sme tu mali už aj zopár športových a kultúrnych eventov s miestnymi Zaragozáčkami a Zaragozákmi, podnecovali sme puberťákov na dobrovoľníctvo, pomocou interaktívnych hier sa snažili základkárom osvetliť tému duševného zdravia a vydali sa na týždenný kemp do horského starobylého mestečka Albarracín.
Ale prečo som sa vôbec rozhodla si takto ‚odskočiť‘ z domu? Možno prekvapivo nebola rozhodujúcim aspektom španielska fiesta ani tapas. V mojich očiach je dobrovoľníctvo ocenené niečím oveľa hodnotnejším než býva bežná práca (a nie, nemám na mysli bitcoinami). Pre mňa je to kľúčový pocit prospešnosti, vykročenie z komfortnej zóny, sebarealizácia a sebaspoznávanie, osamostatnenie sa, rozvinutie takzvaných ‚soft skills‘, nový jazyk, kultúra, skúsenosti, vzťahy, priateľstvá a omnoho viac než si teraz dokážem uvedomiť. A vonkoncom nejde len o to, čo všetko si odtiaľto odnášam ja. Na začiatku som svoj vplyv na miestnu komunitu nevnímala, dokonca som o ňom v určitých momentoch pohybovala. Po pár mesiacoch sa mi však prihovoril jeden z našich užívateľov, s tým, že som tu „ako závan čerstvého vzduchu” (v španielčine to znie lepšie, sľubujem) a priznám sa, že to mi počuť stačilo. Dobrovoľníctvo má totiž jednu jedinečnú schopnosť – mnohokrát nám nedá to čo chceme, ale to čo práve potrebujeme.
Text a foto: Nøemi Kuliková
