17. decembra 2014

Venezuelské dobrodružstvo Petra „Punta“ Remiša

Warning: Illegal string offset 'alt' in /data/6/1/614b7d31-fe80-4236-a239-9edf38a5930e/zpiestan.sk/web/wp-content/themes/zpiestan_2.0/page-templates/ads-top_article_banner.php on line 14

Warning: Illegal string offset 'caption' in /data/6/1/614b7d31-fe80-4236-a239-9edf38a5930e/zpiestan.sk/web/wp-content/themes/zpiestan_2.0/page-templates/ads-top_article_banner.php on line 15

Warning: Illegal string offset 'sizes' in /data/6/1/614b7d31-fe80-4236-a239-9edf38a5930e/zpiestan.sk/web/wp-content/themes/zpiestan_2.0/page-templates/ads-top_article_banner.php on line 16

Warning: Illegal string offset 'large' in /data/6/1/614b7d31-fe80-4236-a239-9edf38a5930e/zpiestan.sk/web/wp-content/themes/zpiestan_2.0/page-templates/ads-top_article_banner.php on line 16

Inzercia

Expedíciami do exotických krajín si líder kapely Slniečko plní svoje detské sny. Pred pár dňami sa vrátil z Južnej Ameriky, kde absolvoval výstupy na stolové hory aj „lov“ anakondy. „Venezuela áno, ale Caracas nie,“ odporúča cestovateľom, ktorí chcú vidieť túto krajinu.

Prečo práve Venezuela?

Predtým som bol v Mexiku a zachutila mi Latinská Amerika. Okrem toho to bol môj dlhodobý cieľ, povedal som si, že keď budem veľký, budem chodiť do týchto krajín. Venezuela bola logicky v poradí aj preto, lebo môj kamarát Peter „Becko“ Ondrejovič tam robí zájazdy a lámal ma na to už niekoľko rokov. Teraz sa stretla skupina ľudí, z ktorých som niekoľkých už poznal. Povedali sme si, že si urobíme spoločný zájazd.

V čom spočívala príprava? Potrebovali ste pri výstupoch na stolové hory dobrú kondíciu?

Niektoré stolové hory sa dajú robiť aj bez nejakej špeciálnej kondičky. Ktosi povedal, že kto prejde pešo do Tesca, zvládne aj výstup na stolové hory. Ukázalo sa to ako veľmi prehnané prirovnanie. Šliape sa tam totiž dosť veľa, asi 10 hodín na dve etapy len pod horu a tomu predchádzal celonočný presun autobusom a trištvrtehodina džípom. Prvý deň sme šliapali len do prvého tábora Kukenan vo výške 1050 m. Potom nasleduje šliapanie do základného tábora. Samotný výstup na stolovú horu zo základného tábora zaberie ďalších 6 až 7 hodín. Iná cesta na horu, s výnimkou helikoptéry, neexistuje.

My sme navštívili Roraimu a boli sme aj pod Auyán Tepui, z ktorej padá najvyšší vodopád sveta Salto Angel. Sú to dve stolové hory, na ktoré sa dá vyjsť klasickým trekingom. Všetky ostatné majú strmé skalné steny, ktoré nie je možné zdolať bez lana.

Hrozí tam aj výšková choroba? Je potrebná aklimatizácia?

Aklimatizácia by bola dobrá, ale nebol na ňu čas. Hnali sme to trochu do extrému. Ostatné výpravy to robili za 6-7 dní, my sme na to mali 5 dní aj s návratom. A to sme ešte dve noci spali na Roraime. Nejaká výnimočná príprava teda nie je potrebná, ale je to veľmi namáhavé. Aj vzhľadom na to, že nám celú dobu chýbala pitná voda a mnohí z nás mali žalúdočné problémy. V spojení s tou vlhkosťou a horúčavou to bolo ťažké.

A ako to tam hore vyzerá? Je to naozaj stratený svet, ako ho poznáme z kníh a filmov?

Z môjho pohľadu je to tam dosť strašidelné. Vyzerá to ako mesačná krajina. Nie ako v Stratenom svete, kde dinosaury vyliezajú z pralesa. Pod Roraimou je prales iba na úpätí. Hore nerastú žiadne stromy, iba nízke kríky a byliny. Je to vlastne prapôvodná skala, čierny pieskovec s množstvom vody, lebo každý deň prší. Zaujali ma najmä bizarné skalné útvary, ktoré pripomínajú rôzne vtáky, veľryby, lietajúce korytnačky…

Osobne som hneď prvú noc túžil odísť domov. Povedali nám, že budeme spať v „hoteli“, ale bol to iba malý skalný previs, do ktorého skoro nevošli ani stany. Nevedel som si predstaviť, ako budeme fungovať. Nakoniec sme tam varili aj spali a mali sme tam kúpeľňu aj záchod. Definoval by som to tak, že je to veľmi ďaleko za hranicou komfortu bežného človeka. Prispelo k tomu aj vlhko a extrémne zmeny počasia – buď veľmi teplo alebo chladno.

Zažili ste aj stretnutie s pôvodnými obyvateľmi?

Mali sme dosť pevný plán, Venezuela je totiž veľká asi ako Francúzsko a Nemecko dohromady. Len národný park Canaima má 30 tisíc kilometrov štvorcových. Pôvodných indiánov sme preto videli len v delte rieky Orinoko, ktorá je v inej časti krajiny.

Sú to ľudia, ktorí žijú prevažne pri „ceste“. Tou cestou je pre nich rieka, pretože chodiť cez hustú džungľu je náročné. Neprenikli sme tak hlboko, aby sme videli nejakú prvotnopospolnú spoločnosť, ale indiáni v delte Orinoka žijú z nášho pohľadu všetci prírodným spôsobom. Je to vidieť napríklad na deťoch, ktoré behajú holé a rodičia ich bez problémov pošlú na vydlabanej loďke k susedom pre kokosové orechy. Pokojne aj niekoľko kilometrov po jednej z najvodnatejších riek sveta (ôsma v poradí), plnej všelijakých nástrah. Ide o malé deti a nikto nerieši, že nemajú so sebou mobily, záchranné vesty a rodičia nevedia, kde sú. Sú na rieke.

Tam si zažil aj „lov“ anakondy?

Anakondy sme lovili v inej časti krajiny. V pralese a v delte Orinoka sme videli veľa hadov, ale menších. Anakondy sme lovili v oblasti Los Llanos na juhozápade krajiny, ktorý z veľkej časti funguje aj ako národný park, ale ľudia ho majú rozparcelovaný na pasienky, kde chovajú dobytok. Ide o rozsiahle trávnaté roviny, v období dažďov zaplavené. V plytkých kanáloch popri cestách je teraz relatívne málo vody a práve tam sa dajú chytiť anakondy.

Pokúšali sme sa ich nájsť na dvoch miestach. Zaviedli nás tam domorodci. Prvý lov bol neúspešný, anakonda bola vraj malá a zaplavená lúka priveľká. Pri druhom sme vytvorili rojnicu a išli sme po relatívne krátkom a úzkom kanáli. Anakonda mi pripadala ako v polospánku a miestni indiáni asi vedia ako ju chytiť, aby nikomu neublížila. Musia ju držať dvaja – jeden za hlavu a druhý za chvost. Aby niečo nechytila do papule, lebo potom to už sotva pustí, a tiež aby sa nemohla okolo nikoho obtáčať. Ak ju takto dvaja držia, je vlastne paralyzovaná. Odfotili sme sa s ňou a potom si „spokojne“ odplávala.

V kontraste s touto divokou prírodou je hlavné mesto Caracas jedno z najnebezpečnejších miest na sveta.

V Caracase som bol niekoľkokrát, ale iba pri prestupoch, takže som mal čas pozrieť si iba autobusovú stanicu. Tá bola úžasná – asi stokrát špinavšia ako bratislavská hlavná stanica, a to je už čo povedať. Už na prvý pohľad to bolo nebezpečné.

Na centrum sme mali v podstatne iba jeden deň a turistom by som ho neodporúčal. Stred mesta je štandardne pekný – čisté parky, separovaný zber, miesta na cvičenie… Ale vyjsť na stanici z dopravného prostriedku je riziko. Vojsť do taxíku, ktorý nemá certifikát, je smrť. Nastúpiš k nesprávnemu človeku a už ťa nikto nikdy neuvidí.

Posledný deň sme museli prejsť 400 metrov od stanice k metru. Na tejto vzdialenosti sme zažili prepadnutie. Chlapovi predo mnou chytili nohy, ošacovali ho a ďalší už utekal s peňaženkou. Nestihol ani zareagovať.

Preto by som Caracas turistom neodporúčal. To čo je tam pekné, môžu vidieť aj v iných mestách. Ale to škaredé si ani odfotiť nemôžu, pretože im foťák niekto vytrhne z ruky.

Nepomáha ani to, že vo Venezuele vládne tvrdý politický režim?

Nie. Policajti sú síce všade, ale je to iba naoko. Oni tam len postávajú a vytvárajú fiktívnu činnosť. Sú platení, na rozdiel od tých chudákov na ulici majú džob. Dobrým príkladom je, že práve na tej stanici v Caracase ich bolo minimum. Ale na poľnej ceste, kde sa nič nedialo, nás zastavili aj niekoľkokrát.

Keď sme odlietali z Caracasu do Madridu a už sme boli po osobnej prehliadke a checkingu, tesne pred nástupom do lietadla nás všetkých 300 cestujúcich znova vybalili a podrobili osobnej prehliadke znovu. Opäť to bolo len naoko, aby vykazovali činnosť.

Čo na vládny režim hovoria miestni?

Asi polovica obyvateľstva je za, pretože pochádzajú z nižších vrstiev a sú radi za aspoň aké-také sociálne istoty. Ale stredná vrstva je silne proti. Bežní majitelia malých obchodov alebo taxikári sú vyslovene proti Chávezovmu nástupcovi Madurovi a čudujú sa, ako môže taká strašne bohatá krajina byť v takej biede. To napätie medzi ľuďmi je cítiť všade.

Z tvojej cesty po Írsku s Miškom Urbanom na začiatku 90. rokov vzniklo niekoľko hitov skupiny Slniečko. Môžu sa fanúšikovia tešiť na novom albume na niečo z Venezuely?

Skôr nie, pretože nový album je už takmer hotový. Ale na Roraime som si uvedomil, že s Írskom to bolo v niečom podobné. Pri výstupe som si hovoril, že sa vraciam 25 rokov dozadu a znova prežívam ten írsky „čunder“. Nie je vylúčené, že niečo z toho vznikne.

Vo Venezuele som si písal každý deň denník. Možno ho raz niekde zverejním, tak ako som kedysi z Írska napísal sériu článkov.